Boje o Vígľaš
Zámok Vígľaš na sklonku II. svetovej vojny
Ako prvé prichádzajú k obci Vígľaš sovietske vojská 133. streleckej divízie. Prístupová cesta od osady Vígľaš – Pstruša je zatarasená lesným závalom. Nemecká armáda, tu má vyhotovený silný oporný bod. Sú tu vybudované strelecké zákopy, guľometné a delostrelecké palebné postavenia. Systém obrany je doplnený mínovými poľami, zátarasmi z ostnatého drôtu alebo skál. Na sprejazdnenie cesty nastupuje ženijná čata npor. Nazarenka. Presnou streľbou likvidujú nemecké bojové zaistenie a po odstránení závalu uvoľňujú cestu vojsku streleckej divízie. Deje sa tak v presne nezistených hodinách dňa 18.2.1945. Nemecká posádka vo Vígľaši v uvedený deň na postavenie sovietskej divízie vystrelí viac ako 1.400 delostreleckých granátov a mín. K tomu naviac vytvárajú takmer nepreniknuteľnú clonu paľbou z ručných zbraní a guľometov. Na zámku majú nemeckí vojaci na každom poschodí umiestnených po päť ťažkých guľometov. Urputné boje trvajú do 20.2.1944. Na pomoc 133. streleckej divízii prichádza 40. sovietska armáda spolu so 4. rumunskou armádou. Útok je však zastavený dňa 21.2.1945, napriek tomu, že tieto armády zo vzduchu podporoval rumunský letecký zbor. Dňa 25.2.1945 obnovuje 40. sovietska a 4. rumunská armáda útok. Letecký zbor toho dňa na nepriateľské opevnenia, delostrelecké batérie a zoskupenie jednotiek, zaútočí bombami a palubnými delami. Celkove na postavenie nepriateľa zhodí 35 ton bômb, ktoré spôsobili nepriateľovi ťažké straty a rozbili jeho obranu. Ten deň sa zaznamenajú aj štyri vzdušné súboje, pričom rumunské stíhačky zostrelia dve nepriateľské lietadlá. Pri dobytí Vígľašského zámku sa vyznamenala 21. pešia rumunská divízia. Jej pechota a ženisti za podpory protitankových sovietskych delostrelcov zaútočili na zámok s granátmi a výbušnými náložami. Ihneď po dobytí zámku, sa tam opevnila sovietska 133. strelecká divízia a v najbližších dňoch úspešne odrazila sedem nemeckých útokov o znovu obsadenie Vígľaša.
Boje sa presunuli ďalej a napokon sa II. svetová vojna skončila. Na zámok vo Vígľaši prichádza skôr zvedavec ako turista. Je sklamaný, že miesto výstavného zámku s úhľadnými vežami a gotickej brány, vidí len hromadu rôzne pokrútených a začmudených trosiek. Na popraskanej stene vidí nakreslenú šípku s nápisom „Verwundete“ (obväzisko, ošetrovňa...). Šípka ako keby ukazovala na kôpku zostatku odevov a smetí. Návštevník sa zohýna a rukou preberá tlejúce predmety, až nahmatá niečo tvrdé a vytiahne zošitok v hnedých doskách. Viac ako polovica listov je však zlepená krvou. Vzrušenie je silné a tak sa posadí na rozvalinu bývalej hlásnej veže a otvorí zošit. Stránky sú popísané drobným, takmer ženským písmom...:
„9.2.1945 – Až dnes môžem opäť písať. Na nový rok som bol zranený. Nebolo to nič vážneho, ale aj tak som dúfal, že sa v nemocnici udržím dlhšie. Bolo by sa mi to podarilo, pokiaľ by Rusi neprerazili frontovú čiaru pri Lučenci... Z našej roty zostalo päť ľudí, vlastne so mnou šesť. Rozprávali mi, že to najhoršie bolo za Breznom. Rusi dostali rotu do obkľúčenia a aj starý dobrý Hans tam zostal... Včera prišiel generál a dve hodiny si prezeral s našim plukovníkom pozície. Potom nás dali sústrediť do priestorov nádvoria. Musíme sa tu udržať najmenej mesiac, aby sme pomohli stabilizovať líniu obrany pred Zvolenom. Generál nám tiež sľúbil, že dostaneme posily. Čo sa týka mňa, tak mu verím. Už v nemocnici som sa stretol s niekoľkými vojakmi zo západného frontu. Hnali Američanov v Ardénach a po januárovej ofenzíve Sovietov, boli urýchlene presunutí na východný front.
10.2.1945 – Hlaveň guľometu mám prestrčenú cez starú strieľňu v hradbách. Kedysi stavali veľmi precízne, stena hradby je z kameňa a najmenej dva metre široká. Človek si tu pripadá ako v pevnosti. Spolu s Heinrichom, ktorý má palebné postavenie na druhom konci, kontrolujeme celé údolie pod krížovou paľbou. Pokiaľ by bolo treba, tak dvaja udržíme túto pozíciu. Na obed obsadili Rusi horný koniec dediny. Tí prekliati civilisti vyliezli zo svojich dier a dobre, že ich nenosili na ramenách. Tak som pískol na Heinricha a dali sme im menšiu sprchu. Jeden z nich to dostal priamo do chrbta.
12.2.1945 – Nemohol som včera písať, Rusi od rána na nás pálili ako besní. Zámok začal horieť a museli sme sa skryť do pivnice. Hovorí sa, že odtiaľ až za Vígľaš vedie tajná podzemná chodba. Plukovník ju dal hľadať, ale zatiaľ sa nič nenašlo. Prišla nám pošta a Gerta mala z náušníc, ktoré som jej poslal obrovskú radosť. Budem jej musieť napísať. Peter Klein a Imrich Hahn chceli utiecť. Chytili ich a plukovník si to s nimi vybavil hneď na mieste. Telá nechali ležať na nádvorí, ináč je momentálne pokoj.
13.2.1945 – Už je to isté, pozajtra konečne dorazia posily. Zaplať pán boh za to. Máme značné straty. Heinrich je tiež mŕtvy, dostal priamy zásah mínou. Škoda tých jeho hodiniek, boli zo zlata. Naši mínometníci nie sú k ničomu. Ráno začali Rusi stavať most cez Slatinu. Pália po nich zo všetkých hlavní, ale most je už skoro úplne hotový. Táto neschopnosť nás môže prísť veľmi draho. Mal som dneska ohromné šťastie, plukovník zase vyberal dobrovoľníka. Jeho úlohou bolo zísť do dediny a raketami zapáliť pár drevených domov, aby sme v noci mali dobrý prehľad po údolí. Neprihlásil sa však nikto, plukovník chodil pred nami ako tiger. Potom sa spýtal, že koľkého dnes je a dal rozkaz odpočítať sa. Trinástym v poradí bol Karl Heinz, bolo to len o vlások, ja som bol dvanásty v rade. Zase som mal zábavu s civilmi, chceli pomáhať Rusom pri stavbe mostu, za každú cenu a ako sa zdá, tak ju aj tiež zaplatili.
14.2.1945 - Už dve hodiny sedíme v pivnici. Zámok sa otriasa v základoch a zdá sa, že aj tie skaly musia každú chvíľu puknúť. Od Kyjeva som takúto paľbu kaťuší nezažil... Snažím sa sústrediť myšlienky na písanie, generál odišiel, Karl Heinz sa nevrátil a ani domy nehoreli. Tajnú chodbu sme nenašli. Priamo naproti mňa sedí Fridrich Klause, hlavu má v dlaniach a kričí : Oh bože, môj bože, všetkému je koniec. Plukovník mu vrazí z každej strany jednu a má pravdu! Nič nie je stratené, sám generál predsa hovoril, že sa dohodneme s Američanmi a pôjdeme do toho spoločne.“
Zápisky tam končia a asi skončila aj životná púť neznámeho nemeckého vojaka. Nemecké posily do Vígľaša pravdepodobne dorazili, lebo boje pretrvávali ešte ďalších 11 dní, od posledného záznamu v zošitku...
Zdroje : Vojenský historický ústav Praha
Signatura: P NB 53/1952.1 - P NB 53/1957.2
Signatura: P B 8400/1952-1953
