Jdi na obsah Jdi na menu
 


Gemerská šľachta sa baví...

Je ťažké nájsť v archívoch nejakú úsmevnú chvíľku zo života predstaviteľov našej župy zo starých čias. V drvivej väčšine som sa stretol len zo súdnymi resp. úradnými spismi, kde dôstojne reprezentovali zverené im úrady. Na začiatku druhej polovice 19. storočia, bolo sídlo župy v budove dnešnej knižnice Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote. Pracovný týždeň trval väčšinou od pondelka až utorka do obedňajších hodín v sobotu. Zástupcovia župných úradov z okolitých obcí, tak z toho dôvodu bývali v Rimavskej Sobote a poniektorí z nich aj priamo v sídle župy. Tam sa okrem kancelárií nachádzali aj priestory súdu a väznice. V príbehu hrá jednu z úloh aj sudca župného súdu Ján Fejerváry Komlós Kerestesi, akože ináč z Hodejova. Hlavná úloha však pripadla Zoltánovi Hanvay, neskôr významnému kynológovi, ktorého uznávali aj za hranicami Uhorska. V tom inkriminovanom čase bol jeho otec Karol, hlavným slúžnym sudcom. Jeden podvečer sa Zoltán Hanvay tmolil v priestoroch bytu a len tak prechádzajúc pri kuchyni a nazerajúc pod pokrievky sa opýtal, že čo budú mať na večeru. Dostal odpoveď, že na večeru bude zajac. Tak sa informoval, že kto toho zajaca zastrelil a odpoveď z kuchyne znela, že nik, ale bol kúpený od nejakého Slováka z Valíc. Zoltán Hanvay zaprisahával kuchárku, aby zajaca nepodrezala, lebo to by sa priečilo dobrým mravom, tak zabitého zajaca zjesť. Ten predsa musí byť regulárne ulovený. Na druhý deň pri spoločnom obede župných hodnostárov predniesol Zoltán Hanvay problém a síce, že má zajaca ale bolo by ho uloviť. Župných pánov to zaujalo hlavne aj z toho dôvodu, lebo sa medzi nimi tradovalo, že druhý podžupan Abrahám Bodon, ešte v živote nedržal v ruke zbraň a teda nič doposiaľ nezastrelil. Abrahám Bodon bránil svoju česť ale napokon prikývol a poľovačka sa mohla začať. Zúčastnili sa jej ešte, prvý podžupan Gustáv Fay, veliteľ väznice Štefan Sztelkovics, hlavný notár Bertalan Szontágh, už spomenutý sudca Ján Fejérváry, sudca Dionýz Holló, sudca Ján Török, sudca Jenő Forneth, súdny zapisovateľ Pavel Nagy a ďalší. Po obede sa kúpila puška – flóbertka v predajni Otta Zuckera na hlavnom námestí. Bola to stará predpotopná zbraň, ktorá sa dala nabíjať len jednotlivo. Celá kompánia rozjarene vošla do sídla župy, aj keď bol priznaný len skonzumovaný grog v malom množstve. Zavreli obe brány a postavili k nim hajdúchov, aby náhodou neprišiel niekto v nevhodnú chvíľu na dvor. Páni však dbali na svoje dekórum a hajdúchov postavili aj ku všetkým vonkajším dverám úradu, zabudli akurát na dvere do väznice. Na dvore vypustili zajaca a v šialenom behu sa mu darilo úspešne kľučkovať pred výstrelmi. Všetci páni už vypálili po jednej rane a puška sa znovu dostala do rúk Abraháma Bodona. Na druhej strane dvora zbadal zajac otvorené dvere a namieril si to tam. Všetci páni sa rozbehli za ním. Samotný „Belzebub“ musel zajacovi pošepnúť, aby utekal hore schodmi, ktoré tam naprojektoval staviteľ Ferenc Miks (Zaujímavý údaj o schodisku, nejde o budovu Čierneho orla). Z dverí väzenia práve vychádzali dvaja hajdúsi predvádzajúci dvoch väzňov a utekajúci páni sa s nimi zrazili. V očiach hajdúchov aj väzňov sa zračilo zdesenie v domnienke, že sa župní páni zbláznili. Abrahám Bodon držiaci v rukách starú pušku zbledol a keď väzňov odviedli, tak sa zaprisahával, že on na ich proces nepôjde. Ťažko znášal stratu autority, že ho videli v takejto chvíli a už dopredu sa rozhodol, že v čase ich súdu on bude vážne chorý a teda práceneschopný. Potom ako sa panstvo otriaslo zo šoku pokračovala poľovačka ďalej a konečne Bertalan Szontágh zajaca ulovil. Ich roztrpčenie však bolo tak veľké, že v náhlom amoku postrieľali všetky hospodárske zvieratá, ktoré držali ich gazdinky vo dvore župného úradu. Bolo teda dosť mäsa na večeru pre celú spoločnosť, ale prežúvalo sa im ťažko, ich nežnejšie polovičky im nezabudli pripomínať, že úplne zdecimovali domáci chov zvierat. Zoltán Hanvay nepracoval na župnom úrade dlho, stiahol sa na svoje hospodárstvo do Chanavy a stal sa úspešným veľkostatkárom a spomenutým uznávaným kynológom. Ako sám uvádzal, tak neskôr raz zašiel na sídlo župy a posedel pri obede s veliteľom väznice. Bola tam však už len nuda a prejednávali sa iba samé súdne a úradné záležitosti. Zábava vyprchala a on tam viac nevstúpil.

Doslov : Zoltán Hanvay spomínal na udalosti po uplynutí 25 rokov. Podľa prepočtov všetko nasvedčuje tomu, že sa príbeh odohral na dvore dnešnej knižnice a nie v priestoroch Čierneho orla...

Zdroje :
Gömör zo dňa 15.1.1893 
Gömör zo dňa 1.1.1893
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář