Plamene inkvizície v Gemerskej župe.
Na začiatku 18. storočia sa zdalo, že „temné“ obdobie stredoveku, už dávno skončilo a hon na bosorky resp. bosorákov je v novoveku zabudnutou minulosťou. Nebola to však pravda, na viacerých častiach Uhorska, sa znovu rozhoreli hranice a začal pohon na údajné nadprirodzené sily. Volanie za očistou spoločnosti od týchto síl, padlo na úrodnú pôdu aj v Gemerskej župe. Jej sídlo bolo vtedy v Plešivci a tam sa na župnom zasadnutí rozhodlo, že pre boj proti nadprirodzeným temným silám, rozviažu ruky župnému prokurátorovi Imrichovi Kissovi de Bódogháza. Bol to veľmi zlý ťah. Imrich Kiss na základe poverenia postupoval veľmi kruto a nemilosrdne. Gemerská župa v tom čase používala ako väzenie, temnice na hrade Krásna Hôrka. Neprešli ani dva mesiace a tieto temnice na hrade boli úplne zaplnené. Obeťami Imricha Kissa sa nestali len obyčajní chudobní ľudia, ale do žalára dal zatvárať aj príslušníkov gemerskej šľachty. Ocitol sa tam nie jeden predstaviteľ významnej rodiny, ktorý musel strpieť, že je zavretý so spodinou. Boli podrobení neľudskému týraniu, ako zo strany úradov, tak aj väzenských dozorcov. Od nikoho sa tam nedala očakávať pomoc a všetci boli pod hrozbou straty hlavy alebo upálenia. Úplne prvý proces týchto z bosoráctva obvinených ľudí, mala vdova Katarína Egri, rod Szuhay. Išlo o obyvateľku z obce Hét (Putnocký okres v Maďarsku), ktorá bola zaistená a prikutá do želiez v Čoltove (okres Rožňava) dňa 4.7.1713. Príkaz na jej zadržanie vydal súd v Putnoku a dôvodom bolo, že Katarína Egri vedela predpovedať budúcnosť. Do rúk ju dostal spomenutý prokurátor Imrich Kiss a po dôkladnom výsluchu, ju už o tri týždne dňa 26.7.1713 predvádzal na župný súd do Plešivca. Žalobu na procese prednášal podžupan Pavel Lányi a po odvolaní sa na trestný zákon požadoval jej potrestanie. Zdôvodňoval to slovami, že Katarína Egri, sa nepodriaďovala ako cirkevným, tak ani svetským zákonom a boli na toto tvrdenie dôveryhodní svedkovia. Nebála sa boha a napriek nariadeniam svätej stolice, robila také zakázané veci, ktoré boli spojené s čarodejníctvom. Bolo zrejmé aj to, že ponižujúcimi urážkami počastovala senát súdu v Putnoku, ako aj svojich susedov a katolíckeho kňaza. Podžupan Pavel Lányi, žiadal ako primeraný trest jej ukameňovanie. Za vinu sa jej dávala ešte aj skutočnosť, že v deň svätého Juraja (24. apríla), pred východom slnka, si bola na lúke nazbierať rosu. Priťažujúcou okolnosťou tiež bolo, že presne v čase keď ju prevážali z hradu Krásna Hôrka na župný súd v Plešivci, tak sa strhla veľká víchrica. Vyčítané jej bolo, že keď kňaz počas kázni v kostole vyzýval do boja proti čarodejníkom, tak sa mu posmievala a nadávala. Pri odriekaní otčenáša, nikdy nevyslovila slová – zbav nás zlého. Počas vyšetrovania pri prehliadke nahého tela bolo zistené, že Katarína Egri, mala na ľavom prsníku menšie znamienko v tvare kosáka, čo znamenalo, že bola bosorkou a aj to sama dobrovoľne priznala. Na súdnom konaní Katarína Egri svoju vinu v plnom rozsahu poprela a uviedla, že išlo o násilím vynútené priznanie. Jej obrana však nenašla odozvu v ušiach župných hodnostárov. Z priloženého spisu vyplynulo, že bola podrobená zákonným spôsobom, výsluchu obvinenej z bosoráctva. U nej boli na vynútenie priznania použité tieto tri povolené metódy. Najskôr bola priviazaná na drevený kôl a hodená do vody, pokiaľ by sa bola ponorila pod vodu až na dno, tak by bola nevinná. Táto skúška sa vykonala opakovane a neponorila sa pritom, ale plávala na hladine. Druhá metóda bola, že sa obvinená postavila do misy na váhu a do druhej misy sa dávala zvyčajne biblia. Pokiaľ sa váha nepohla a nevyrovnala jazýčky tak bola vinnou, čo sa stalo v jej prípade (túto skúšku nik nespravil). Na záver bola použitá tortúra (Chýba bližšie špecifikovanie, čo všetko tu podstúpila) a menovaná bola po celom vyšetrovacom procese uznaná vinnou. Na základe týchto veľmi priťažujúcich svedectiev rozhodoval župný súd v Plešivci a jeho verdikt znel, že Katarína Egri je bosorkou a ako takú ju odsúdil na trest prepadnutia majetku a jej upálenie za živa na hranici.
Hlasovanie senátu bolo v pomere 5 : 1 v neprospech obvinenej...
Jej popol pod hranicou ešte ani nevyhasol, keď prokurátor Imrich Kiss v inkvizičnej honbe vtrhol najskôr do obcí v údolí rieky Blh a následne ten istý osud postihol aj celé údolie rieky Rimava, ale to už by bol ďalší príbeh, kde by do popredia vstupovala chamtivosť a honba za neoprávnene nadobudnutými majetkami utýraných ľudí, zo strany pána prokurátora...
