Vitajte v Hodejove !

Na začiatku 30. rokov minulého storočia prepukla veľká hospodárska kríza. Na našom území vznikali hladové doliny a mnoho ľudí sa ocitlo v úplnej chudobe. Potraviny nevyhnutné k prežitiu sa tak poniektorí snažili zabezpečiť aj nelegálnym spôsobom.

V horárni pod Dielom patriacej k Tisovcu býval horár Jozef Bohúň. Ten chotár mal on na starosti a keďže sa rozmohlo pytliactvo spolu s krádežami dreva, tak službu v štátnych lesov vykonával vo zvýšenej miere.
Mal 56 rokov, poznal v lese každý chodník a vedel tiež o pytliakoch, ktorí šarapatili v okolí. Napokon ich mená odovzdával nadriadeným úradom. Dňa 8.6.1934 si v horárni zvesil pušku zo steny, prehodil cez rameno a vykročil von. Už sa začínalo stmievať a myslel na návrat domov, keď z nie príliš veľkej diaľky započul zvuk výstrelu. Hneď vedel, že má v rajóne škodnú a pomaly našľapujúc šiel v ústrety votrelcom. Netrvalo dlho a v šere uvidel obrysy dvoch postáv. Na jeho puške cvakol záver a padla výzva, aby okamžite zastali a zdvihli ruky. S namierenou zbraňou predstúpil pred pytliakov, oboch poznal, mali toho už viac na rováši. Prikázal im položiť pušky na zem a odstúpiť potom na tri metre dozadu. Tak sa aj stalo a on sa pomaly pre zbrane zohol. Uspokojene si ich prehodil cez rameno, pytliakom povedal, že sa stretnú na inom mieste, otočil sa a odchádzal. Urobil obrovskú chybu a kruto na to doplatil. Jeden z pytliakov rýchlymi skokmi sa dostal k nemu, zovretím mu znehybnil ruky a strhol ho na zem. Horár Bohúň bol zdatným chlapom a zdalo sa, že sa zo zovretia vyslobodí. Druhý z pytliakov zdvihol zo zeme svoju pušku a udrel kolbou do hlavy horára. Nasledoval ďalší úder a po ďalšom upadol Bohúň do bezvedomia a už nič necítil.

Keďže sa večer nevrátil domov, tak hneď ráno túto skutočnosť oznámili jeho rodinní príslušníci na četníckej stanici v Tisovci. Rozbehla sa pátracia akcia a ešte toho istého dňa našli četníci v jednej malej doline znetvorené telo horára, keď mu skoro úplne chýbala hlava. Znalci lekári pri pitve konštatovali, že hlava obete bola barbarským spôsobom nemilosrdne rozmliaždená neznámym tupým predmetom. V zachovanej časti hlavy boli do roztriešteného mozgu vklinené zuby a jedná očná buľva sa nachádzala v temene obete. Miesto vraždy bolo identifikované vo vzdialenosti 20 až 30 metrov od nálezu. Následne po čine bolo odtiahnuté do už spomenutej dolinky a prikryté kabátom zavraždeného.

Četníci zahájili vyšetrovanie a do Tisovca prišiel aj špeciálny vyšetrovací oddiel z Lučenca. Najprv začali z výsluchmi lesných robotníkov, aby mohli zistiť, kadiaľ sa Bohúň v lese pohyboval. Potom začali výsluchy známych pytliakov a nasledovali domové prehliadky. Nedostavil sa však žiaden výsledok a tak jedinou stopou bol kabát na ktorom bola zaschnutá krvavá škvrna. Jeho majiteľom bol 20 ročný lesný robotník Bernát Zajak o ktorom, vrchnosť vedela, že patrí medzi pytliakov. Krvavú škvrnu na kabáte zdôvodňoval už dávnejšou poľovačkou na srnca a svoje alibi tiež hodnoverne preukázal. Četníci ho teda prepustili, ale kabát mu zatiaľ zadržali. Plánovali ho poslať na expertízu do kriminalistického ústavu v Prahe. Vyšetrovanie sa na krátku chvíľu ocitlo na mŕtvom bode. Četníci vedeli, že pokiaľ kabát odošlú na expertízu, tak istý čas potrvá kým budú mať výsledok a tak použili posledný dostupný prostriedok. Kabát dali pod mikroskop a tak zistili, že krv sa dostala aj cez jeho futro. Od Zajaka žiadali, aby im vydal košeľu, ktorú mal mať na sebe keď zastrelil srnca. Zajak im košeľu vydal, ale žiadnu škvrnu tam nenašli. Pýtali si potom košeľu, ktorú mal mať oblečenú v deň keď sa stala vražda. Zajak im povedal, že ju má na sebe. Okamžite mu ju zvliekli a na nej bola krvavá škvrna, ktorá sa prekrývala so škvrnou na kabáte.

Zajak zotrval pri svojom pôvodnom svedectve, ale to už četníci vedeli, že sú na správnej stope. Zobrali si Zajaka do parády a po celodňovom výsluchu sa napokon zlomil a priznal účasť na vražde. Označil aj spolupáchateľa, ktorým bol Andrej Medveď. Uviedol, že chceli uloviť srnu a už dopredu boli dohodnutí, že pokiaľ sa tam objaví horár, tak ho zabijú, aby ich nemohol udať

Od udalosti uplynul len týždeň, keď sa dňa 15.6.1934 konala na mieste činu rekonštrukcia vraždy. Jej páchatelia opísali celý skutok a označili miesto kam zakopali zbrane. Četníci na označenom mieste našli tri pušky. Celý prípad sa tak uzavrel a putoval na súd v Rimavskej Sobote.

Súd sa konal v dňoch 16 a 17.10.1934. Obaja menovaní neprejavili ani najmenšiu ľútosť a svoj beštiálny čin pokojne opisovali, aj keď tam bola vdova mŕtveho. Porota ich uznala vinnými z úmyselného usmrtenia človeka, zo zločinu násilia proti vrchnostenskému orgánu, z prečinu krádeže, priestupku voči štátu (držanie zakázaných zbraní), z prečinu ukrývania zbraní a z prečinu neospravedlneného privlastnenia zbrane. Súd napokon rátal a keď to zrátal, tak Anton Medveď bol odsúdený na 14 rokov väzenia a pokutu vo výške 500 a 200 Korún, ktoré sa premenili na ďalších 25 dní väzenia. Bernát Zajak bol odsúdený na 13 rokov väzenia a pokutu vo výške 500 + 200 + 200 korún s premením na 25 dní väzenia.

Obrázok je ilustračný, pod viaduktom mal bývať v horárni Jozef Bohúň